Pešia turistika VIII. časť

Hájnačka alebo opäť Cerová vrchovina

 

Pri mene Hájnačka sa dlhú dobu v mojich spomienkach objavoval dobrý „gazdovský“ chlieb z miestnej pekárne. Ten sme odtiaľ s kolegami nosili ešte za socializmu. Bol taký dobrý ako „bzovícky“.

Je marec roku 2000, vystúpil som z vlaku na železničnej zastávke Hájnačka. Batoh na plecia a vyrážam vľavo po asfaltke, na križovatke odbočím vpravo do dediny. Tento raz je mojím cieľom hradné bralo uprostred dediny, nie pekáreň pod ním. Zo stanice do obce je to asi hodinu chôdze. Konečne vidím prvé domy a nad nami kopec ukončený skalným bralom. Z geologického hľadiska ide o výplň sopečného komína, jeho steny padli za obeť zvetrávaniu. Tu, v Cerovej vrchovine, je takýchto chránených útvarov viacej, napríklad Soví hrad v susedných Šuriciach. Dedina obtáča celý hradný kopec, ja ho obchádzam sprava. Konečne som na námestí. Takmer na jeho konci, oproti pekárni je pošta, za ňou je ulička vľavo do kopca, stadiaľ ide značka na hrad. To bola informácia od priateľa, ktorý dnes nie je so mnou. Mal pravdu. Pomedzi záhrady je chodník zarastený mladou agáčinou. Stúpa priamo hore. Hradný kopec sa spomína v listine z 3. 9. 1245 v súvislosti so záchranou obyvateľstva pred Tatármi, samotný hrad až v roku 1320. Ako každý hrad, aj tento mal rôznych majiteľov. Patril do reťaze protitureckých pevností. V roku 1566 ho obsadili Turci. V roku 1593 ho cisárski oslobodili. Za povstania Františka II. Rákociho vyhorel a to bol jeho koniec. Z hradu ostali zvyšky múrov, miestnosť v skale a schodište. Na samotné bralo bez horolezeckého výcviku nevyleziete. Pomaly schádzam dolu do dediny, na zelenú značku. Tá prichádza z Hodejova a pokračuje cez Pohanský hrad na železničnú zastávku Hájnačka. Času mám dosť, nuž vyrážam po značke vpravo na Pohanský hrad. Ešte azda jedna zaujímavosť, neďaleko Hájnačky je Kostná dolina, archeologické nálezisko zvyškov živočíchov z treťohôr. Pohol som sa teda z dediny pomedzi polia a pasienky prichádzam na okraj lesa. Tu začína príliš strmé stúpanie. „Odskakujem“ si na Tilič (475 m n.m.), z rozhľadov však nie je nič, sadla hmla, tak kráčam ďalej. Konečne sú predomnou bralá Pohanského hradu. Samotný hrad tvorí mohutná čadičová plošina ohraničená skalnými bralami a sutinami. Sú to zvyšky hradiska z doby bronzovej, čiže Slovanskej. Plošina pomaly ale iste zarastá. Začína tu červená značka, ktorá pokračuje do Šiatorskej Bukoviny. Chvíľu blúdim po plošine a nachádzam zvyšky valu. Je to nevysoký pás dokonale prepálených kameňov na trosku z vysokej pece. Výhľady takmer nie sú, ak nerátam čiastkové na juhovýchod. Vraciam sa na zelenú značku a lesom zostupujem dolu. Vychádzam z lesa na pasienky. Krajina je zvlnená, vľavo vidím podobný kopec ako je Hájnačský hradný vrch. Je to Soví hrad, ale hrad tam nehľadajte. Jednoducho tam nebol, aspoň zmienka o ňom sa nezachovala. Poľnými cestami prichádzam na asfaltku. Odbočím vpravo a čoskoro som na železničnej zastávke Hájnačka. Keď som túru ukončil, aj slnko začalo svietiť.
Trasa je stredne náročná, značenie priemerné. Na Pohanskom hrade pozor, zelená pokračuje od smerovníka vpravo, červená rovno – nie vľavo ako sa zdá. V lete je tu nebezpečenstvo poblúdenia. Dĺžka trasy je cca 14 km. Čas 4 hodiny. Romantická prechádzka.


Jozef Lupták


Pomôcka:
Mapa č. 141 Cerová vrchovina - Lučenec

 

Upozornenie: Tento článok bol uverejnený v predchodcovi Krupinských novín, Hontianskom aperitíve v roku 2001, preto niektoré opísané podmienky na tejto trase môžu byť už v dnešnej dobe iné.

Pešia turistika VIII. časť