Pešia turistika XI. časť

Z Kozelníka do Banského studenca

Modrá značka z Kozelníka „na Kolpache“, ako hovoria ľudia z okolia, patrí medzi tie menej používané. Dovolím si povedať, že je využívaná „raz za uhorský rok“. Pritom, ako každý značkovaný chodník, má dačo do seba. Meria síce len okolo 12 km, no svojim profilom dá zabrať.

Prvý máj 2000 bol ten deň, keď som sa konečne pustil na túto túru. Chystal som sa na ňu najmenej 10 rokov. Konečne teda dozrel čas. Vystúpil som zo „Štiavnickej Anči“ a rozmýšľal som čo ďalej. Značka totiž vedie dolu do dediny a potom vľavo popod železničnú trať – most popod trať je na konci stanice smerom na Banskú Štiavnicu. Neváham a tých pár metrov idem chodníkom pozdĺž železnice. Schádzam dolu na kvalitnú cestu a stúpam dolinou. Čoskoro treba odbočiť vpravo. Značka vedie lúkami, povedľa menších zemiakových polí, čím ďalej, tým viac stúpa. Ten pravý stupák začína až za samotou. Kráčam lesom, križujem lesnú cestu, ktorá ide po vrstevnici. Odbočujem kúsok vľavo, opäť stúpam ďalšou  cestou na vrchol Marcičky 737,6 m.n.m. Hrebeň Marcičky je bez výhľadov. Schádzam do sedla Dubinka, alebo „Tri zvonové studničky“. Priznám sa, nijaké som nevidel, no ani som ich nehľadal. Stúpam do ďalšieho sedla Šingľová, tu sa pripája žltá zo železničnej stanice Banská Belá. Prichádzam do záveru dolinky, je tu poľovnícka chata, či horáreň? Vedľa je ohradené políčko. Križujem asfaltovú cestu, čoskoro míňam ďalšiu chatku a stúpam na Strelu. Výstup lesom je strmý, miestami po suťovisku. Konečne som hore, nachádza sa tu rarita, takmer úplne zarastená vrcholová značka – smerovník v buku. Strela má 840 m.n.m. Schádzam do sedla Volárska a pripájam sa k zelenej značke zo Zvolena. Značky vedú spolu do sedla Ganiar. Smerovníky na Volárskej si nevšímam, sú staré z roku 1967, cez Tri kamene modrá značka nevedie najmenej 20 rokov. Na Ganiari ma čaká milý pohľad na muflónicu s mláďatkom. Okrem toho tu križujem žltú značku z Dobrej Nivy do Banskej Belej , popri Halčianskom tajchu. Zelená odbočuje pri posede vpravo, modrá pokračuje rovno. Opäť ma čaká stúpanie lesom, potom klesanie na malebnú lúku, odtiaľto už vidieť vrchol Skalky 882,2 m.n.m. Znovu križujem asfaltovú cestu a stúpam hore. Značka vedie cez sedielko Skalky. Nasleduje pomerne prudké klesanie poza družstevné staviská a som v Banskom Studenci. Posledný úsek vedie po asfaltke.

Opísaná trasa patrí medzi tie pre dobre pripravených turistov. Sú tu náročné stúpania, miestami po suťovisku, ktoré dokážu človeka riadne vyšťaviť. Orientačne je stredne náročná, jednoducho je treba dávať pozor na značky. Vzdialenosť cca 12 km, časovo okolo 4 hodín.

Pomôcka: mapa č. 138 Štiavnické vrchy.

Pešia turistika XI. časť