Žraloky v Honte

Žraločie zuby v hontianskych pieskovniach

Mgr. Ján Dzúr z kolektívu redaktorov najčítanejšieho populárneho týždenníka Slovenka uverejnil svoj príspevok v čísle 27/2001 na stranách 64-65 pod veľmi zaujímavým a nápadným titulkom: Žraločie zuby v kompótovej fľaši. Príspevok vznikol iste na základe osobného kontaktu s dvomi žiakmi ZŠ v Príbelciach (okres Veľký Krtíš), ktorí sa venujú zriedkavej, až unikátnej zberateľskej vášni. Hľadajú a zbierajú v miestnej pieskovni žraločie zuby.

Okrem v nadpise uvedenej nápadnej témy príspevok obsahuje niekoľko spoločensko-historických poznámok, ako aj niekoľko ďalších zaujímavostí z okolitej prírody.  Upozorňuje však na celkom zriedkavú časť prírodného bohatstva hontianskeho regiónu, ktorý sa napriek svojmu regionálnemu a hospodárskemu významu v médiách takmer nespomína. I keď príspevok obsahuje niekoľko drobných odborných nepresností, je nesporne natoľko pútavý a zaujímavý, že si zaslúži podrobnejšie doplnenie a vysvetlenie.

Prečo práve teda žraločie zuby a práve v hontianskych pieskovniach?

Recentné (súčasne žijúce) žraloky z čeľade žralokovitých (Carchoroideae) v počte okolo 60 druhov obývajú všetky svetové oceány i vnútrozemské moria. Predstavujú najprimitívnejšiu skupinu z triedy rýb. Ich charakteristickým znakom je chrupavčitá – teda nie kostená – kostra. Chrupavka obsahuje podstatne menej anorganických zložiek než kosť, a preto sa len veľmi zriedkavo ako fosilizovaná zachová. Ústa, najmä dravých, aj v súčasnosti veľmi nebezpečných žralokov sú vyzbrojené radmi, ako ihly ostrých, často sploštených zubov. Tieto, na rozdiel od zubov plazov a cicavcov, nemajú zubný koreň a nie sú zakotvené v čeľustiach. Predstavujú len silne sklerotizovanú a veľmi tvrdú časť kožného tkaniva, pokrývajúceho čeľuste a často aj podnebie ústnej dutiny.

Žraloky iste veľmi neutrpia, keď si aj viacero zubov z radu vylámu, veď tieto im veľmi rýchlo znova narastú. Žraloky sa objavujú už v mladšom paleozoiku, pred viac než 60 miliónmi rokov a v devónskej (treťohornej) geologickej ére dosiahla ich druhová a aj populačná hustota prakticky svoj vrchol. Nie však všetky druhy žralokov sú živočíchy veľké, dravé a nebezpečné. Ich tvrdé sklovité zuby sa však ani za milióny rokov nerozpadajú a ako fosílne sa neporušené zachovávajú. Keďže fosílne žraloky, ba ani väčšina recentných druhov, nemajú slovenské názvy, bolo by iste málo účelné a zbytočné uvádzať tu množstvo odborných názvov druhov, ktoré sa nachádzajú práve v hontianskych pieskovniach. Pre úplnosť uvedieme len niekoľko názvov najčastejšie sa tu vyskytujúcich  rodov.  Sú to najmä rody: Carcharodon, Oxirchina, Lamna, Galeocerdo, Hemipristis, Polytodus a viaceré ďalšie. Okrem fosílnych žraločích zubov sa v hontianskych pieskovniach nachádzajú aj úlomky kostier rýb kostnatých (Osteichthyes), ktoré už v treťohorách nastupujú, aby v súčasnosti celkom prevládli. V marinných (morských) sedimentoch (usadeninách) z tohto obdobia sa tu hojne nachádzajú schránky jednobunkových mikroskopických živočíchov, najmä viaceré druhy dierkavcov (Foraminifera) a mriežkovcov (Radiolaria). Hojné sú aj často dobre zachované lastúry a ulity vodných morských mäkkýšov (Mollusca). Oblasť, v ktorej sa v súčasnosti nachádza hontiansky región, bola v treťohorách (pred 25-20 miliónmi rokov) zaliata morom. Suchozemské formy rastlinného a živočíšneho sveta, v tom čase už vysoko rozvinuté, tu nemali dostatok priestorových možností. Fosílie (skamenelé zvyšky) suchozemských organizmov, ktoré sa miestami vyskytnú aj v Honte, pochádzajú z mladšej geologickej éry.

Prečo sa teda s fosilizovanými zvyškami práve týchto morských organizmov stretávame v hontianskych pieskovniach?

Už na začiatku éry neogénu (treťohôr) dochádza k mohutným orogenetickým  (horotvorným) pohybom, označovaným ako alpínske vrásnenie. Intenzívnejší horotvorný proces býva však skoro vždy sprevádzaný adekvátne intenzívnou vulkanickou (sopečnou) aktivitou. Celý rad stratovulkánov (sopiek bez typického sopečného kužeľa) okolo ipeľskej intravulkanickej brázdy vylial vtedy obrovské množstvá andezitickej, rhyolitickej aj bazaltickej lávy. Z tejto vznikli vulkanické pohoria (na slovenskej strane hontianskeho regiónu Štiavnické vrchy, Javorie a poľanské predhoria, na maďarskej strane Matra). Pri sopečných explóziách bolo do atmosféry rozprášené obrovské množstvo pyroklastického materiálu – sopečného popola a rozstriekané množstvo horúcej tekutej lávy. Po ochladnutí a usadení tohto materiálu vznikla na slovenskej strane Hontu Krupinská planina (na maďarskej strane Szécsenyská, Balazsgyarmatská, Hontianska Borzsonyská pahorkatina) zložená z tufitov, tufov aglomerátov, brekcií a lahárov.

Tieto horotvorné pochody podmienili transgresie (ústup) neogénneho mora. Pyroklastický materiál však nepokryl celú plochu ipeľskej intravulkanickej brázdy (Ipeľskej kotliny) a jej okraje ostali voľné, ako vyzdvihnuté dno neogénneho mora pokryté štrkmi, ktoré sú človekom využívané na stavbu obydlí a ciest. V súčasnosti takmer každá obec Ipeľskej kotliny má vlastnú pieskovňu a skoro v každej sa nachádzajú morské skameneliny. Začiatky základného geologického výskumu Krupinskej planiny a Ipeľskej kotliny spadajú do začiatku 19. storočia. Podrobný geofyzikálny výskum s využitím modernej metodiky sa fakticky uskutočnil len po skončení II. svetovej vojny a kompletizuje sa dodnes. Objavené náleziská vzácneho paleontologického materiálu sú zachytené v protokoloch a záznamoch o výskumných prácach. Presná lokalizácia však úmyselne ostáva nezverejnená a je uvádzaná vo vedeckých publikáciách len miestnym názvom polohy. Dôvodom je potrebná ochrana pred vášnivými zberateľmi, ktorí sú často aj pre komerčné účely schopní nálezisko vyzbierať do posledného exemplára.

RNDr. Július Vachold